999 žien, manželiek, dcér, sesterníc, tiet, sestier, kamarátok. Edita, Rena, Irena, Marta, Debora, Margita, Lea, Helena či Eta. Bolo úplne jedno, o koho išlo. 25. marca 1942 nastúpili na vlak v Poprade, ktorý ich mal odviezť za prácou. Niektoré sa prihlásili samé, iné poslali rodičia, aby neboli problémy. Až neskôr však zistili, že sa so svojimi najbližšími videli možno naposledy.
V prvom transporte do Osvienčimu odišli zo Slovenska dievčatá. Po tri a pol roku sa vrátili ako na svoj vek mentálne omnoho vyspelejšie ženy, ktoré videli, vytrpeli a prežili priveľa. Už len to, že prežili, na ne vrhlo podozrenie: Čo urobili, k akým morálnym kompromisom sa znížili, že nezomreli tak ako ich priateľky?”
Vlak z Popradu ich zaviezol do koncentračného tábora v Osvienčime, kde sa začal ich každodenný boj o prežitie. Ťažká práca, hladovanie, ukrutná zima, smrteľné choroby. Každým dňom sa ich nádej na návrat domov znižovala a ony dúfali len v jediné. Že ich rodina a priatelia sú v poriadku a že sa v s nimi v tábore smrti nikdy nestretnú. Nechceli totiž, aby museli zažívať niečo tak ohavné ako ony či dokonca pozrieť sa im do očí chvíľu pred istou smrťou.
Heather Dune Macadam hovorí o osudoch viacerých žien, ktoré boli súčasťou prvého židovského transportu do Osvienčimu. Zozbieraním ich spomienok či dochovaných materiálov tak vytvorila ich spoločný príbeh, v ktorom každé z dievčat zohrávalo svoju významnú rolu.
To, prečo ich bolo práve 999, sa pravdepodobne už nikdy nedozvieme. Išlo o náhodu alebo o premyslený plán zo strany Nemcov? Číslo 999 je totiž významné aj z numerologického či astrologického hľadiska, toto číslo sa totiž spája s dátumom narodenia Heinricha Himmlera.
Logistika transportov bola komplikovaná, ale spomenuli si tí muži pri jej schvaľovaní a realizácii na svoje vlastné dcéry? Sestry? Sesternice? Zarazil sa aspoň niektorý z nich a pomyslel si: Toto sa nevyvíja tak, ako som si predstavoval. Je to ohavné. Nemorálne. Veď sú to dievčatá.“
Heather Dune Macadam sa tejto problematike nevenuje po prvýkrát. S neobyčajným osudom Reny Kornreich sa čitateľ mohol stretnúť už v knihe Sestrin sľub (Vydavateľstvo Motýľ, 2018).
Tým, že autorka spracovala osudy viacerých židovských žien do jedného príbehu, umožňuje nám tak nahliadnuť na rôzne osudy. Spomína tiež Helenu Citrónovú, do ktorej sa v Osvienčime zamiloval príslušník SS Franz Wunsch a ona sa tak dostala pod jeho ochranné krídla. Pre niektorých bola zradkyňa a myseli si, že má vo svojich rukách obrovskú moc. Ona sa však nesmierne bála o svoj život. Ako spomína autorka, keby v tej dobe existoval termín štokholmský syndróm, Helena by bola ideálnym príkladom.
Neplač, moje dieťa. Nesmieš plakať, aby si bola silná. Musíš sa snažiť, aby si prežila.”
Veľmi emotívny bol osud jej sestry Ruženy, ktorú si Helena hneď po jej príchode do Osvienčimu všimla. Poprosila Franza, aby ju zachránil. A keďže mal vysoké postavenie, zachránil ju pred smrťou v plynovej komore. Rovnaký osud však nepostihol jej dve deti, ktoré v nevedomosti opustila.
Príbehy z druhej svetovej vojny ma vždy dokážu chytiť za srdce. Tento bol však niečím úplne iným, výnimočným. Ide o pomerne rozsiahlu a informáciami nabitú knihu, a tak ju nejde prečítať veľmi rýchlo. Ja som po jej prečítaní úplne stratila slová. Nad týmto silným a bolestivým príbehom budem ešte veľmi dlho premýšľať.
Ani keby oceány boli atrament a obloha papier, nevládal by som opísať hrôzu, ktorú prežívam.”
Napísal poľský chlapec v krakovskom gete
Knihomoľky 